„Epocha „ pre covidom sa v mnohých firmách niesla v znamení rôznych kompromisov. V tíme vedenia spoločnosti bol človek, ktorý použiteľne a prakticky nič nevedel, ale bol dosadený zvonku. Alebo tam bol človek, ktorý dokonale obalamutil výberovú komisiu pri pohovore, a dnes je z neho alibista, ktorý musí mať všetko odkonzultované s najvyšším šéfom. Alebo taký čo len vykrikuje ako je všetko zlé, ale ešte ani raz nepovedal čo je dobré a nikto nechápe ako je možné, že ešte stále je vo firme. A s podobným obsadením takéhoto firemného „orchestra“ firma vkročila do epochy covidu. Takže nestačí to, že firma sa trápila s individuami, ktorým sa nechcelo robiť, ale ešte vkročili do problému covid. Takže ak riaditeľ nevyriešil personalistický problém počas „dobrých časov“, tak ho to dobehlo počas „covidovských časov“. Okrem toho takýto „dobráci“ nielen že boli nevýkonní, ale svojím správaním ešte rozkladali kolektív firmy. Zamestnanci nie sú slepí, a vidia kto ako funguje.
Takže vstup do „covidovskej epochy“ nebol v znamení zomknutia sa a jasného hľadania riešení, ale bol poznačený boľačkami rôznych firemných chorôb, ktoré mohli byť dávno vyriešené. V týchto súčasných sťažených podmienkach je preto veľmi viditeľné ako firma zápasí s problémami vzniknutými kvôli covidu, okorenenými boľačkami minulosti. A čo je na tom „fascinujúce“ – „ orchester“ i naďalej hrá svoju falošnú melódiu a firma sa trmáca do postupného rozkladu, hoci sa dirigent snaží – ale je sám .
